Pretože ak by Ježiš Kristus nebol súčasne pravý Boh a pravý človek, nemohol by vykúpiť ľudské pokolenie!!!
Prvý nicejský koncil (r. 325). 2. Prvý carihradský koncil (r.381). 3. Efezský koncil (r.431). 4. Chalcedónsky koncil (r.451). 5. Prvý vatikánsky koncil zvolal pápež Pius IX. bulou Aeterni Patris Unigeniti 29. júna 1868 - 1962–1965 Druhý Vatikanský koncil
Chalcedónsky koncil 451 n. l.
Vznikol ako reakcia na monofyzitizmus, ktorý bol na tomto koncile odsúdený. Pápež Lev I. sa v rámci koncilu postavil za Konštantinopolského patriarchu Flaviána a proti monofyzitom a konciloví otcovia v súlade s pápežovym listom Episotla ad Flavianum (List Flaviánovi) vyhlásili dogmu o hypostatickej únii (hypostasis z gr. = podstata, únia = jednota; po slovensky teda jednota podstát v osobe Ježiša Krista. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.
V osobe Ježiša Krista Božská a ľudská prirodzenosť zostávajú vedľa seba nezmiešané (=odmietnutie učenia monofyzitov) a súšasne neoddelené (=odmietnutie nestorianizmu), ale sú nerozlučne spojené v osobe Slova (Ježiša Krista). Na tomto spojení sa zakladá celé vykupiteľské dielo Ježiša Krista a preto má Kristologická dogma kľúčovú úlohu vo viere kresťanov.
Prečo je dôležité pre kresťana vedieť, ako je to s Božskou a ľudskou podstatou v osobe Ježiša Krista?
Ježiš vo viere prvých kresťanov
Tým, že Ježiš vstal z mŕtvych Boh potvrdil, že je skutočne Božím Synom. Pre prvých kresťanov nastáva problém, ako túto konkrétnu skúsenosť Ježiša – Božieho Syna a pritom Syna Človeka – vyjadriť.
Ako je možné súčasne tvrdiť, že Ježiš Kristus je pravý Boh a zároveň aj pravý človek? Nevylučujú sa tieto dve tvrdenia navzájom? Tvrdiť, že Boh sa stal človekom je skutočnou výzvou pre ľudský rozum. Niekto by mohol namietať, že je to ako tvrdiť, že kruh je štvorcový. No v skutočnosti máme do činenia s hlavným odkazom kresťanstva.
Aby prví kresťania a autori Nového zákona vyjadrili identitu Ježiša Krista, museli použiť terminológiu, ktorá im bola blízka, teda, ktorá pochádzala z ich židovskej tradície a zo Starého zákona. Hlavnou témou prvého kresťanského ohlasovania bola Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Toto prvokresťanské ohlasovanie „radostnej zvesti“, ináč nazývané kerygma (z gréc. kērygma = ohlasovanie), tvorí podstatu evanjelia a základný prameň prvokresťanskej tradície (por. Sk 2,14-41; 3,12-26; 4,9-12; 5, 29-32; 10,34-43; 13,16-41; 17,22-31). Pri ohlasovaní zmŕtvychvstania apoštoli Ježišovi pripisujú rôzne tituly, ktorých úlohou bolo vyjadriť jeho Božskú identitu.
Apoštol Peter nazýva Ježiša vo svojich prvých kázniach Pánom – Kýrios (por. Sk 2,36; 10,36). Tak isto sa môžeme s týmto titulom stretnúť v niektorých krátkych vyznaniach viery, prítomných v Pavlových listoch: Ježiš je Pán (1Kor 12,3; Rim 10,9), alebo Ježiš Kristus je Pán (Fil 2,11). Termín Kýrios - Pán slúžil v gréckom preklade Starého zákona na preloženie hebrejského výrazu JHWH. Týmto výrazom, ktorý bolo v židovskom náboženstve zakázané vysloviť, označovali Boha. Jedná sa teda o titul čisto božský. Jedine Boh je Pán a ten, kto je nazývaný Pánom, je Boh.
Ďalší titul, použitý pri ohlasovaní radostnej zvesti je Kristus. Etymologický význam tohto slova je „ten ktorý bol pomazaný“. Jedná sa o grécky prepis výrazu Mesiáš, ktorý sa v Starom zákone vzťahuje na Božieho pomazaného. I keď Ježiš počas svojho života odmietal tento titul pre jeho politický charakter, otázka, či je skutočným Mesiášom, sa tiahla celým jeho životom. Potvrdzuje nám to i nápis na kríži, ktorý prezrádza motív jeho odsúdenia: „Kráľ židovský“. Prví kresťania nazvú Ježiša Kristom. Identifikujú ho teda so židovským Mesiášom. Aj keď tento titul nie je čisto božským, jeho spojenie s titulmi božskými zmení jeho význam. Nakoniec tento titul zahrnie všetky významy ostatných titulov, ktoré pripisovali Ježišovi. V Novom zákone môžeme pozorovať prechod od vyjadrenia „Ježiš je Kristus“ (Sk 18,5.28; 1Jn 2,22) k vyjadreniu „Ježiš Kristus“ (1Kor 2,2), alebo „Náš Pán Ježiš Kristus“ (Kol 3,1), či „Ježiš Kristus, náš Pán“ (Ef 3,11).
Apoštol Pavol pri ohlasovaní Ježišovho zmŕtvychvstania označí Ježiša titulom Syn Boží (por. Rim1,1-4). Tento výraz mal v Starom zákone širší význam a nevzťahoval sa na božskú identitu toho, ktorému bol pripisovaný. Ale Pavol chce dať tomuto výrazu nový, silnejší význam. Počas svojho života Ježiš mal vzťah k Bohu ako k svojmu Otcovi, považoval sa teda za Syna v najhlbšom slova zmysle. Tento význam je podčiarknutý aj apoštolom Pavlom. Ježiš Kristus je Syn Boží v plnom slova zmysle.
Okrem iného, Pavol v liste Rimanom píše, že Ježiš „podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“ (Rim 1,3). Ježiš je teda na jednej strane Syn Dávidov, to vyjadruje jeho ľudskú prirodzenosť a na strane druhej, Syn Boží. Pavol tak vyjadrí svoju vieru, že Ježiš Kristus je skutočne pravý Boh aj pravý človek (položil rovná sa medzi oba pojmy: Syn Dávidov = Syn Boží).
Kristologická dogma:[1] JEŽIŠ KRISTUS JE PRAVÝ BOH A PRAVÝ ČLOVEK
Šírenie viery v prvých storočiach spôsobilo, že kresťanský odkaz prišiel do styku s gréckou kultúrou a s gréckym spôsobom myslenia, ktoré bolo veľmi rozdielne od semitského. Prvé storočia kresťanstva boli poznačené hľadaním odpovedí na problém týkajúci sa božstva Ježiša Krista a spojenia jeho božskej a ľudskej prirodzenosti. Formovali sa tak základné pravdy o Kristovi. Odborne tomu hovoríme vývoj kristologickej dogmy. Toto formovanie prebiehalo počas prvých cirkevných koncilov. Tieto koncily boli zvolané práve preto, že Cirkev mala v tomto období markantnú skúsenosť s heretickými náukami (bludmi) o osobe Ježiša Krista (o tom, kým bol a kým nebol Ježiš).[2]
Bludy (herézy)
Prečo vznikajú mylné náuky o Ježišovi (ale nie len o Ježišovi, v podstate je to charakteristika spoločná akýmkoľvek „heretickým prešľapomJ“)? Za vznikom herézy je v podstate často úprimná túžba veriaceho človeka čo najviac a najlepšie vysvetliť nejaké problematické miesto viery, pričom však niektoré myšlienkové pochody nedotiahne dokonca, alebo mu uniknú drobné omyly, ktoré mu neumožnia vidieť danú oblasť viery pravdivo a komplexne. Za vznikom heréz nemožno hľadať nejaký zámer, ale obyčajný ľudský omyl. Herézy sa tak stávajú impulzom pre Učiteľský úrad cirkvi presne definovať (napr. na konciloch) pravú náuku. Tak tomu bolo aj v prípade formulácie kristologickej dogmy. Aké herézy sa formulovali o Ježišovej identite v prvotnej cirkvi?
Prvé bludy o Kristovi nepopierali jeho Božstvo, ale skôr jeho človečenstvo (nepopierali, že by Ježiš bol Bohom, ale to, že bol človekom).
Napríklad doketizmus hovorí, že Kristus nezomrel na kríži, pretože podľa nich nikdy neprijal ľudské telo, a ak tak iba zdanlivo, nakoľko ono bolo pre Boha nehodným. Vychádza totiž z gnosticizmu, pre ktorý materiálny svet je ilúziou a väzením a preto nie je pre Boha hodným vziať si telo a zomrieť na kríži. Podobne modalizmus tvrdil, že Ježiš je len javovou formou Boha Otca (že Otec prišiel na zem a vzal si Ježišovu podobu – gr. modus – a nie Ježiš, ale Otec za nás trpel na kríži ).
Adopcianizmus (dynamický monarchizmus):V obyčajnom človeku Ježišovi prebývala akási neosobná Božia sila, ktorá bola potom adoptovaná za Božieho Syna. Pri Ježišovom krste zostúpil Kristus (Duch Svätý) v podobe holubice na Ježiša a prebýval v ňom. Tak sa od toho okamihu stal (len) adoptívnym Božím Synom.
Lenže Ježiš Kristus je naozaj Boží Syn, nie je to len nejaký človek Bohom adoptovaný!
Neskoršie herézy tohto obdobia popierajú viac Ježišovo Božstvo, resp. nesprávnym spôsobom vysvetľujú vzájomný vzťah medzi Božskou a ľudskou podstatou v osobe Ježiša Krista.
Arianizmus - na začiatku tretieho storočia prišiel alexandrijský kňaz, strhujúci kazateľ a askéta so sklonom
k fanatizmu a samoľúbosti, do konflitktu zo svojim biskupom, pretože začal hlásať náuku, že Ježiš Kristus nie je Boh a má inú podstatu, ako je Božia podstata (teda že nie je jednej podstaty s Otcom). Je len najdokonalejším z ľudí. Tým sa exkomunikoval z Cirkvi a na Nicejskom koncile potom konciloví otcovia definovali pravú náuku o Ježišovom Božstve.
Nestorianizmus – Nestórius, konštantinopolský patriarcha (od r. 428) začal tvrdiť, že Panna Mária nie je Bohorodičkou (Theotokos), ale len Kristorodičkou (Christotokos), pretože porodila len človeka Ježiša, nie Božieho Syna. V pozadí všetkého však nebola Panna Mária ale problém kristologický. Zjednodušene povedané: Nestórius síce na rozdiel od Ária uznával, že Ježiš má aj Božskú, aj ľudskú prirodzenosť, ale počas jeho života tieto dve prirodzenosti v jeho osobe vedľa seba len koexistovalia neboli nikdy spojené (akoby bol Ježiš celý život schizofrenikom). Jeho tézy potom zavrhol Efezský koncil.
Monofyzitizmus (z gr. moné fýzis = jedna podstata) – V rovnakom čase opát jedného kláštora pri Konštantínopole Eutychés, ktorý bol veľmi silným odporcom Nestória, začal hlásať presne opačný názor. Aj on uznával, že v Ježišovi je spojená Božská a ľudská podstata, ale tak tesne, že Božská podstata pohltila tú ľudskú, že ľudská podstata sa v Ježišovej osobe rozplynie tak, ako kvapka medu v mori. Túto mylnú náuku potom zavrhol Chalcedónsky koncil.
Prečo je dôležité pre kresťana vedieť, ako je to s Božskou a ľudskou podstatou v osobe Ježiša Krista?
Pretože ak by Ježiš Kristus nebol súčasne pravý Boh a pravý človek, nemohol by vykúpiť ľudské pokolenie!!! Ak by bol Ježiš iba Boh, ako to tvrdil napr. adopcianizmus, alebo doketizmus, nemohol by urobiť nijaký plnohodnotne ľudský skutok, ktorým by zadosťučinil za náš dedičný hriech a keby bol iba človekom, ako to tvrdil Árius, jeho ľudský skutok by nemal hodnotu, ktorou by zadosťučinil Bohu.
Koncily, ktoré mali svoj podiel na formulovaní kristologickej dogmy: HYPOSTATICKÁ ÚNIA
Nicejský koncil: (325) „Ježiš je Boží Syn“.
Vznikol ako reakcia na blud arianizmu. Zadefinoval pravdu viery, že Ježiš Kristus je splodený (zrodený) z Otca pred všetkými vekmi, Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom. Teda je naozaj Boží Syn.
Efezský koncil: (431) „Slovo sa Telom stalo.“
Vznikol ako reakcia na nestorianizmus. Slávnostne zadefinoval, že Panna Mária je Bohorodička (Theotokos), nie iba Kristorodička (Christotokos) a Ježiš Kristus, Slovo Otca si z nej vzalo svoje ľudské Telo („Slovo sa telom stalo“). Boh sa stal človekom prostredníctvom toho, že sa počal v živote Panny Márie.
Chalcedónsky koncil: (451) „Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.“
Vznikol ako reakcia na monofyzitizmus, ktorý bol na tomto koncile odsúdený. Pápež Lev I. sa v rámci koncilu postavil za Konštantinopolského patriarchu Flaviána a proti monofyzitom a konciloví otcovia v súlade s pápežovym listom Episotla ad Flavianum (List Flaviánovi) vyhlásili dogmu o hypostatickej únii (hypostasis z gr. = podstata, únia = jednota; po slovensky teda jednota podstát v osobe Ježiša Krista). Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.
V osobe Ježiša Krista Božská a ľudská prirodzenosť zostávajú vedľa seba nezmiešané (=odmietnutie učenia monofyzitov) a súšasne neoddelené (=odmietnutie nestorianizmu), ale sú nerozlučne spojené v osobe Slova (Ježiša Krista). Na tomto spojení sa zakladá celé vykupiteľské dielo Ježiša Krista a preto má Kristologická dogma kľúčovú úlohu vo viere kresťanov.
[1] Dogma = pravda viery, ktorú Cirkev vyhlási a žiada aby ju veriaci pre svoje vlastné dobro záväzne prijali ako Bohom zjavenú pravdu, od ktorej závisí ich spása.
[2] Preto, aby sa to ľahšie učilo , som sa rozhodol zmeniť štruktúru: najprv v krátkosti predstavím základné herézy týkajúce sa problémov Ježišovej božsko-ľudskej identity a potom v krátkosti predstavím náuku jednotlivých koncilov. Tie totiž vznikali práve preto, aby zavrhli jednotlivé herézy.
Prvý nicejský koncil (r. 325). 2. Prvý carihradský koncil (r.381). 3. Efezský koncil (r.431). 4. Chalcedónsky koncil (r.451). 5. 1962–1965 Druhý carihradský vatikánsky koncil
